utorok 22. marca 2016

Veriaci pes

Vraví sa, že pes je najlepší priateľ človeka a je to v skutku pravda. Neviem čím si človek zaslúžil, že tento štvornohý chlpatý druh prechováva voči nemu sympatie, ale zrejme to má nejaký hlbší význam.

Môžem potvrdiť, že pes je tvor prítulný, viac-menej múdry a najmä verný spoločník. Jedného takého mám totiž doma. Vlastne je to ona a volá sa Lili. Dopracoval som sa k nej vďaka mojej mäkkej povahe a milej vypočítavosti mojej manželky a našich troch detí.

Pred rokom a niečo som si zlomil pätu a so sádrou na nohe a oslabeným, inak takmer neoblomným mužským egom, napriek predchádzajúcemu niekoľko mesačnému tvrdému odporu som v slabej chvíľke, sediac na schodoch našej terasy psíka nakoniec odobril. Manželka s deťurkami už mali jedného vyhliadnutého a mal to byť malinký yorkšírik. Dnes viem, že tá pani čo nám ho predala, vedela o jeho, vlastne jej pôvode trochu viac, ako sme sa mali dozvedieť. Z malého yorkšírika nám vyrástla poriadna psica, minimálne dvakrát väčšia, ako nám bolo sľúbené a istotu jej čistokrvného pôvodu nám občas narúša pohľad zádumčivého jazvečíka. Nevadí, aj tak ju máme radi.

Naša Lili má však jednu veľmi zaujímavú vlastnosť, ktorá spoľahlivo ospravedlní takmer všetky nedostatky vyplývajúce z jej “čistokrvného” charakteru. Je veriaca. Áno, naša fenka Lili je pes veriaci a jej viera by mohla byť príkladom pre mnohých, ktorí o svojej viere pochybujú, alebo sa v nej ešte len hľadajú.

Uvediem príklad. Naša Lilka jedlom nikdy nepohŕda (ako každý pes) a vždy ráno beží k chladničke, kde má svoju misku na vodu a granule. Ak tam nič nenájde, príde s prosíkom, aby sme ju pustili na záhradu, kde si vykoná to, čo sme ju dlhé mesiace učili a strácali pri tom občas nervy. Keď sa vráti, jej cupkanie má jasný smer, teda miska pri chladničke. Samozrejme vtedy je už miska naplnená granulkami, ale len na krátko. Mám pocit, že tie, ktorými ju kŕmime teraz, jej chutia. Vždy si po nich spokojne odgrgne… aspoň vieme, že jej dobre trávi.

Keď som nadobudol pocit, že naša Lili je veriaca, urobil som s ňou pokus. Bol som doma iba ja a ona a keď som na nej zbadal, že má chuť si zamlsať, vyšiel som s ňou na záhradu. Keď som otvoril dvere, jej prvé kroky smerovali k miske. Samozrejme, že tam nič nebolo. Ani jedna granulka. Zase som s ňou vyšiel vonku a zase dnu a tak som to ešte pár krát zopakoval. Jej postup bol vždy ten istý. Vtedy som to zistil. Naša Lili verí, že keď ju pustím za dvere na záhradu, niekto jej záhadne naplní misku s granulami. Presne tak, ako keď naše deti pri štedrovečernom stole s vierou čakajú na darčeky, ktoré im pod stromček prinesie Ježíško.

Toto pre mňa úsmevné zistenie mi však pripomína, aj keď v značne nadľahčenom, expesívnom význame, dôležitosť viery a odovzdania sa. Naša Lili, aj keď je pes, je toho vynikajúcim príkladom.



Tento blog môže pôsobiť detsky, možno nepochopiteľne, alebo aj neuveriteľne. Napísal som ho však preto, aby som ním v prvom rade vyvolal úsmev a primäl k zamysleniu, pretože aj takéto zdanlivo všedné veci môžu častokrát otvoriť oči a srdce.


© Róbert Mačej 22.3.2016

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára