Pred nejakým časom
som sa vybral k lekárovi na neurológiu s bolesťou chrbtice, a ako
to už býva, s pribúdajúcim vekom sa na človeku objavujú
príznaky stárnutia :) sprevádzané občasnými bolesťami. Nie som
síce o dva roky mladší ako hnedé uhlie, ale predsa, musel som.
Pán doktor ma
odporučil na rehabilitácie, nech sa to dá aspoň trochu do
poriadku s upozornením, aby som sa menej stresoval, pretože moja
diagnóza je dôsledkom nadmerného stresu. Tak si vravím, že
dobre, popremýšľam a začal som si hľadať rehabilitačné
stredisko s čo najlepšími referenciami.
Prišiel deň D a
na základe objednávky som sa dostavil, na prvú procedúru. V
príjmovej ambulancii ma prijala na pohľad sympatická zdravotná
sestra, vypísala mi papiere, dala mi do ruky lístok s číslom 17 a
poslala ma do čakárne, kde sa začala prvá „procedúra“.
Bolo nás tam asi
šesť, alebo sedem a spoločnosť nám robila televízia, v ktorej
išla práve nie mne veľmi obľúbená relácia – Teleráno. A tu
sa začala aj moja nedobrovoľná „rehabilitácia“. Poobzeral
som sa, či náhodou neuvidím nejaké voľné miesto v chodbičke
pred čakárňou, aby som nestresoval svoju chrbticu pozeraním tejto
„plodnej“ relácie, no najbližšie voľné miesto bolo tak
ďaleko, že lekár na ktorého som čakal by si ma asi nevšimol a
nakoniec ani ja jeho, tak som si to rozmyslel a ostal som tam
„nedobrovoľne“ sedieť. Práve vysielali vstup, kde bola pozvaná
„stálica“ slovenského šoubiznisu – Sisa. Čerstvá
päťdesiatnička s elánom na rozdávanie. Ako prvé pri rozhovore
to zapichla moderátorka Lenka, keď jej zalichotila, že vyzerá na
tridsať a že ako to robí, aký má recept na mladosť. Musím
uznať, že Sisa vyzerá na päťdesiat celkom dobre, ale na tridsať?
Manuálna vyťaženosť „obyčajnej“ päťdesiatníčky na nej
stopy nezanechala, tak asi preto.
Zaujala ma reakcia
ženy, ktorá mohla mať podľa mňa tiež okolo päťdesiatky. Ťažký
povzdych, zagúľanie očami. Zrejme mala iné starosti a miestami
som mal pocit, že aj ona tam je na nedobrovoľnej „rehabilitácii“,
tak ako aj ja. Mladík, ktorý sedel vedľa mňa pravdepodobne
zdieľal tie isté tiché názory a na každý kompliment, ktorý
„DIVA“ Sisa dostala, sa len uškľabol a popod nos si zamrmlal
„isteže :D“. Bolo to celkom fajn pozorovať ich reakcie.
Tak, „Teleráno“
skončilo, ale nedobrovoľná procedúra pokračovala. Niesla
príznačný názov: „ZÁMENA MANŽELIEK“, doslova jahoda na
šľahačke. Ešteže máme také vymoženosti ako sú smartfóny,
ktoré dostali do vienka mobilný internet. Tak som si na skrátenie
času začal čítať svoje obľúbené blogy. Nedalo sa. Stále mi
tá „čierna skrinka“ niečim odpútavala pozornosť. Perlami
aktérov spomínanej relácie. Niečo neskutočné. Tragické osudy
ľudí, ktorí sa dobrovoľne a asi aj zo zúfalstva pokúšajú
nájsť šťastie prostredníctvom plytkej relácie, ktorá im tie
ich životné cesty ešte viac zauzlí a poprehadzuje. Intímne
detaily zo života aktérov, nadávky a „lichôtky“, proste
všetky detaily z ich života priamo na podnose v čakární
ambulancie.
Dobrovoľne tieto
programy nesledujem, no niekedy na výber veľmi nie je. Verím však,
že väčšina z nás, čo sme tam čakali, každý na svoju
procedúru, ak by sme mali ovládač od tej televízie, tak by sme
to minimálne prepli na iný kanál, ak nie úplne vypli. Ale koľko
jednotlivcov je medzi nami, ktorí sa kŕmia takýmto televíznym
odpadom, ktorý neprináša pohodu, ale skôr, alebo najmä
nervozitu, podráždenosť a emocionálny rozklad a hlavne
nedobrovoľnú „terapiu“.
© Róbert
Mačej
