Nedobrovoľná rehabilitácia

Pred nejakým časom som sa vybral k lekárovi na neurológiu s bolesťou chrbtice, a ako to už býva, s pribúdajúcim vekom sa na človeku objavujú príznaky stárnutia :) sprevádzané občasnými bolesťami. Nie som síce o dva roky mladší ako hnedé uhlie, ale predsa, musel som.

Pán doktor ma odporučil na rehabilitácie, nech sa to dá aspoň trochu do poriadku s upozornením, aby som sa menej stresoval, pretože moja diagnóza je dôsledkom nadmerného stresu. Tak si vravím, že dobre, popremýšľam a začal som si hľadať rehabilitačné stredisko s čo najlepšími referenciami.

Prišiel deň D a na základe objednávky som sa dostavil, na prvú procedúru. V príjmovej ambulancii ma prijala na pohľad sympatická zdravotná sestra, vypísala mi papiere, dala mi do ruky lístok s číslom 17 a poslala ma do čakárne, kde sa začala prvá „procedúra“.

Bolo nás tam asi šesť, alebo sedem a spoločnosť nám robila televízia, v ktorej išla práve nie mne veľmi obľúbená relácia – Teleráno. A tu sa začala aj moja nedobrovoľná „rehabilitácia“. Poobzeral som sa, či náhodou neuvidím nejaké voľné miesto v chodbičke pred čakárňou, aby som nestresoval svoju chrbticu pozeraním tejto „plodnej“ relácie, no najbližšie voľné miesto bolo tak ďaleko, že lekár na ktorého som čakal by si ma asi nevšimol a nakoniec ani ja jeho, tak som si to rozmyslel a ostal som tam „nedobrovoľne“ sedieť. Práve vysielali vstup, kde bola pozvaná „stálica“ slovenského šoubiznisu – Sisa. Čerstvá päťdesiatnička s elánom na rozdávanie. Ako prvé pri rozhovore to zapichla moderátorka Lenka, keď jej zalichotila, že vyzerá na tridsať a že ako to robí, aký má recept na mladosť. Musím uznať, že Sisa vyzerá na päťdesiat celkom dobre, ale na tridsať? Manuálna vyťaženosť „obyčajnej“ päťdesiatníčky na nej stopy nezanechala, tak asi preto.

Zaujala ma reakcia ženy, ktorá mohla mať podľa mňa tiež okolo päťdesiatky. Ťažký povzdych, zagúľanie očami. Zrejme mala iné starosti a miestami som mal pocit, že aj ona tam je na nedobrovoľnej „rehabilitácii“, tak ako aj ja. Mladík, ktorý sedel vedľa mňa pravdepodobne zdieľal tie isté tiché názory a na každý kompliment, ktorý „DIVA“ Sisa dostala, sa len uškľabol a popod nos si zamrmlal „isteže :D“. Bolo to celkom fajn pozorovať ich reakcie.

Tak, „Teleráno“ skončilo, ale nedobrovoľná procedúra pokračovala. Niesla príznačný názov: „ZÁMENA MANŽELIEK“, doslova jahoda na šľahačke. Ešteže máme také vymoženosti ako sú smartfóny, ktoré dostali do vienka mobilný internet. Tak som si na skrátenie času začal čítať svoje obľúbené blogy. Nedalo sa. Stále mi tá „čierna skrinka“ niečim odpútavala pozornosť. Perlami aktérov spomínanej relácie. Niečo neskutočné. Tragické osudy ľudí, ktorí sa dobrovoľne a asi aj zo zúfalstva pokúšajú nájsť šťastie prostredníctvom plytkej relácie, ktorá im tie ich životné cesty ešte viac zauzlí a poprehadzuje. Intímne detaily zo života aktérov, nadávky a „lichôtky“, proste všetky detaily z ich života priamo na podnose v čakární ambulancie.

Dobrovoľne tieto programy nesledujem, no niekedy na výber veľmi nie je. Verím však, že väčšina z nás, čo sme tam čakali, každý na svoju procedúru, ak by sme mali ovládač od tej televízie, tak by sme to minimálne prepli na iný kanál, ak nie úplne vypli. Ale koľko jednotlivcov je medzi nami, ktorí sa kŕmia takýmto televíznym odpadom, ktorý neprináša pohodu, ale skôr, alebo najmä nervozitu, podráždenosť a emocionálny rozklad a hlavne nedobrovoľnú „terapiu“.

© Róbert Mačej