utorok, 22. marca 2016

Veriaci pes

Vraví sa, že pes je najlepší priateľ človeka a je to v skutku pravda. Neviem čím si človek zaslúžil, že tento štvornohý chlpatý druh prechováva voči nemu sympatie, ale zrejme to má nejaký hlbší význam.

Môžem potvrdiť, že pes je tvor prítulný, viac-menej múdry a najmä verný spoločník. Jedného takého mám totiž doma. Vlastne je to ona a volá sa Lili. Dopracoval som sa k nej vďaka mojej mäkkej povahe a milej vypočítavosti mojej manželky a našich troch detí.

Pred rokom a niečo som si zlomil pätu a so sádrou na nohe a oslabeným, inak takmer neoblomným mužským egom, napriek predchádzajúcemu niekoľko mesačnému tvrdému odporu som v slabej chvíľke, sediac na schodoch našej terasy psíka nakoniec odobril. Manželka s deťurkami už mali jedného vyhliadnutého a mal to byť malinký yorkšírik. Dnes viem, že tá pani čo nám ho predala, vedela o jeho, vlastne jej pôvode trochu viac, ako sme sa mali dozvedieť. Z malého yorkšírika nám vyrástla poriadna psica, minimálne dvakrát väčšia, ako nám bolo sľúbené a istotu jej čistokrvného pôvodu nám občas narúša pohľad zádumčivého jazvečíka. Nevadí, aj tak ju máme radi.

Naša Lili má však jednu veľmi zaujímavú vlastnosť, ktorá spoľahlivo ospravedlní takmer všetky nedostatky vyplývajúce z jej “čistokrvného” charakteru. Je veriaca. Áno, naša fenka Lili je pes veriaci a jej viera by mohla byť príkladom pre mnohých, ktorí o svojej viere pochybujú, alebo sa v nej ešte len hľadajú.

Uvediem príklad. Naša Lilka jedlom nikdy nepohŕda (ako každý pes) a vždy ráno beží k chladničke, kde má svoju misku na vodu a granule. Ak tam nič nenájde, príde s prosíkom, aby sme ju pustili na záhradu, kde si vykoná to, čo sme ju dlhé mesiace učili a strácali pri tom občas nervy. Keď sa vráti, jej cupkanie má jasný smer, teda miska pri chladničke. Samozrejme vtedy je už miska naplnená granulkami, ale len na krátko. Mám pocit, že tie, ktorými ju kŕmime teraz, jej chutia. Vždy si po nich spokojne odgrgne… aspoň vieme, že jej dobre trávi.

Keď som nadobudol pocit, že naša Lili je veriaca, urobil som s ňou pokus. Bol som doma iba ja a ona a keď som na nej zbadal, že má chuť si zamlsať, vyšiel som s ňou na záhradu. Keď som otvoril dvere, jej prvé kroky smerovali k miske. Samozrejme, že tam nič nebolo. Ani jedna granulka. Zase som s ňou vyšiel vonku a zase dnu a tak som to ešte pár krát zopakoval. Jej postup bol vždy ten istý. Vtedy som to zistil. Naša Lili verí, že keď ju pustím za dvere na záhradu, niekto jej záhadne naplní misku s granulami. Presne tak, ako keď naše deti pri štedrovečernom stole s vierou čakajú na darčeky, ktoré im pod stromček prinesie Ježíško.

Toto pre mňa úsmevné zistenie mi však pripomína, aj keď v značne nadľahčenom, expesívnom význame, dôležitosť viery a odovzdania sa. Naša Lili, aj keď je pes, je toho vynikajúcim príkladom.



Tento blog môže pôsobiť detsky, možno nepochopiteľne, alebo aj neuveriteľne. Napísal som ho však preto, aby som ním v prvom rade vyvolal úsmev a primäl k zamysleniu, pretože aj takéto zdanlivo všedné veci môžu častokrát otvoriť oči a srdce.


© Róbert Mačej 22.3.2016

piatok, 18. marca 2016

Sila jari

Senzácia sa predáva sama. Táto úvaha však nie je senzácia. Je to myšlienka, ktorá napriek búrkovým mračnám, rozprestierajúcim sa od vidím do nevidím, prináša posolstvo, že SLOVENSKÁ JAR je na dohľad.

Moje najobľúbenejšie ročné obdobie je určite jar. Všetko sa prebúdza a s nádherne voňajúcou jarnou arómou prichádza pocit nového života a nového začiatku. Mladá tráva a vlastne všetko zelené, čo sa prebúdza zo zimného spánku má takú špecifickú, jasne žiariacu, až krikľavú farbu. Žlté podbele sú ako drobné slniečka na mladých lúkach a pohľad na ne vyvoláva presne ten radostný pocit, ktorý cítime pri zrode niečoho úžasného.

Veľmi intenzívne vnímam tento čas, pretože vtedy si odznova uvedomujem, aké je bytie človeka na tomto svete krátke. Príroda nám to sama ukazuje vo svojich ročných obdobiach, avšak v zrýchlenom, dvanásť mesačnom časovom slede.

Aj táto jar ohlasuje predstavenie o novom živote. Predstavenie, ktoré je iné, viac napínavé a hlavne z hľadiska úcty k spravodlivému životu, veľmi dôležité. V tomto veľkolepom diele ide o obrovskú túžbu človeka po naplnení tým, kvôli čomu dostal dar bytia na tomto svete.Je to esencia života, lásky, odovzdanosti a úcty. Ale ako to už býva, aj tie najlepšie veci a hlavne tie, ktoré sú súčasťou Božieho diela sa rodia, hľadajú a objavujú ťažko; veď čo je dobré, to prichádza cez prekážky.

Je zrejme, že som opäť, aspoň jedným prstom pohladil tému volieb a súčasnej novej potemkinovskej vlády, ale chcel som tým len naznačiť, že: “Všetko to dobré, čomu sme celý čas verili, nie je stratené. Je to iba zahalené burinou, ktorú zima nestihla pohltiť a nechala to napospas jari. Jar má však svoje čaro a skrytú silu, tak sa nechajme milo prekvapiť.


© Róbert Mačej 18.3.2016

pondelok, 14. marca 2016

Váha svedomia

Slovo svedomie v slovníkoch občanov našej krajiny nadobudlo v ostatných dňoch celkom nový rozmer. Svedomie a jeho súčasná podoba je momentálne niečo, čo spôsobilo obrovské sklamanie v srdciach mnohých ľudí, ktorí túžili po lepšej budúcnosti a ktorí tomu dokonca verili. Kto spôsobil tento fatálny kolaps vo viere občanov? Bol to politik. „Štandardný“ politik v neštandardnej skladbe tela a mysle, teda bez charakteru a chrbtovej kosti.

Politik - vlk, ktorý v ovčom rúchu presviedčal občanov v predvolebnom vábení o tom, že charakter rozhoduje, že si vie predstaviť aj to, za čo mu jeho voliči odobria poslanecký mandát. Zabudol však podotknúť, že to, v čo jeho voliči verili bola iba ich predstava a nie jeho, aj keď si ju musel na chvíľu pre ich potešenie predstaviť. Vedel, že sklame. Bol to jeho úmysel, ale nemohol sa odhaliť skôr. Bola by to jeho veľká chyba a posledná nádej na záchranu. Dá sa ale vôbec v tomto prípade hovoriť o záchrane? Nie, nedá. Je to iba predlžovanie agónie pred posledným politickým výdychom.

Rigo mortis, alebo aj posmrtná strnulosť. Aj to je výraz politika túžiaceho po moci. Skalopevným výrazom pri nepochopenej otázke, s miernym omeškaním jej zopakovania. Myšlienkové pochody v nesúlade s verbálnym prejavom by mohol závidieť aj npor.Boborovský. Áno, aj to je tvár popleteného politika, túžiaceho po podiele na vládnutí, napriek vrodenej chybe v jeho programe.

Ďalšou z tvárí politika s otvorenou britvou za chrbtom, je rozkošný, prívetivý výraz nevinného dieťaťa, ktoré dostalo obrovskú moc rozhodnúť. Moc, ktorou sa môže popýšiť pred svojimi politickými kamarátmi. Netuší však, že je to len divadielko a o chvíľu mu jeho hračku na silu zoberú z rúk. Predsa jeho skúsenosti ešte nie sú dokonalé na držanie štátnej uzdy.

Nad tým všetkým drží ruku ten „najpovolanejší“, ten, ktorý ani na chvíľu nepomyslel na to, že jeho schopnosti nemajú taký lesk a slávu o akej je presvedčený. A nakoniec „silná, na oko neohroziteľná“ podpora parazitujúcich mecenášov neschopných fungovať v poctivom podnikateľskom prostredí, sprevádzaná zdvihnutým ukazovákom vo výstražnej polohe mu ani inak nedá. Červená kravata predsa nie je červený plášť Supermana, tak si nechá v tomto smere voči nim, určitú rezervu rešpektu.

To celé spektrum rôznorodosti však má jeden obrovský nedostatok a tým je váha svedomia. Akú hmotnosť, hoc len pomyselnú by asi malo nečisté svedomie politika s týmito charakterovými vlastnosťami? Aká ťarcha to je, že zapríčinila toľkú mieru sklamania v ľuďoch, ktorí s úprimným srdcom prišli odovzdať svoj hlas tomu, ktorý v ich očiach mal aspoň aké-také charakterové vlastnosti, prepletené zdanlivou čistotou svedomia?

Zdá sa, že svedomie slovenského, „štandardného“ politika je obťažkané tým najhorším bahnom, aké kedy mohol slovenský volič na vlastnej koži okúsiť.

© Róbert Mačej 14.3.2016

pondelok, 7. marca 2016

Nevšímavý hvezdár

Je druhý deň po voľbách do NRSR 2016 a časť Slovenska je stále ako na ihlách. Pred voľbami väčšina z nás, ktorí máme túžbu po lepšom živote pre nás a naše deti očakávala neúspech SMERu. To sa nám chvála Bohu z časti splnilo. Teraz tu máme strašiaka nového a tým by mal byť Marián Kotleba a jeho ĽS-NS.

Davovú psychózu, najmä tú internetovú, rozpútal prejav pána prezidenta Andreja Kisku, ktorý vo svojom príhovore naznačil, teda priamo povedal, že prvé rokovania s lídrami úspešných strán budú bez účasti pána Kotlebu. Tiež ma to trochu zarazilo, pretože mám pocit, že 200 000 svojprávnych voličov Mariána Kotlebu a jeho strany si zaslúži pozornosť, nech už je akokoľvek znepokojujúca.

A prečo by sa jej mala venovať pozornosť? Z jednoduchého dôvodu. Program strany ĽS-NS a jej ciele si to vyžadujú. Pokiaľ mám pocit, že v mojej spoločnosti je niekto, kto by mohol narušiť moju stabilitu a plány, je mojou povinnosťou si ho oťukať a zistiť, pokiaľ je to možné, akú má stratégiu a úmysel. Pán Kotleba je pre mnohých nečitateľný a to je dôvod na to, aby sa s ním viedol dialóg. Maximálne jeden nevyhnutný. ( Aj lekár musí predsa určiť pacientovi diagnózu, aby mohol chorobu liečiť a jeho príbuzní musia byť oboznámení, že pacientov stav sa vymykal normálu nie? )

Nie je potrebné z neho okamžite spraviť démona naháňajúceho hrôzu, ale netreba ho brať ani na ľahkú váhu, pretože ten zodpovedný, ktorý bude viesť túto krajinu, v tomto prípade sú viacerí, by sa mohli dostať do pozície NEVŠÍMAVÉHO HVEZDÁRA, ktorý omámený nádherou hviezdnej oblohy nepostrehne, že mu do topánky lezie vretenica.

Nie je potrebné tomu venovať veľkú pozornosť, stačí nevyhnutnú, pretože nepriateľ číslo jeden, v našom prípade SMER, ktorý nám drásal nervy za ostatné roky má z toho najväčšiu radosť a nie je potrebné aby z toho zase ťažil. Táto krajina nepotrebuje stav, akým sú napríklad aj predčasné voľby, ktoré by to celé ešte viac zhoršili.

Nastavme teda našu myseľ pozitívne, pretože sa nám črtajú lepšie časy a nepokazíme si dobrý pocit z procesu obrody rozmýšľaním o niečom, čo do našej budúcnosti nepatrí a verím, že nikdy nebude.



© Róbert Mačej 7.3.2016

streda, 2. marca 2016

Podiel na krvi

Aby som sa nemotal okolo hrnca s horúcou kašou, napíšem to na rovinu. Táto vláda v spoločnosti svojich oligarchov má podiel na krvi slušných občanov našej krajiny, ktorí z tohto sveta odišli pod ťarchou ekonomickej nákovy, na ktorej ťažkým kladivom „rozvážni“ správcovia kujú pre svojich mecenášov podkovy, ktorými neskôr tí, ktorí túžia po pominuteľnej moci a mamone rozdupú tých, ktorí vo svojom živote túžia po spravodlivosti a čestnosti.

Ráno som si pripomenul článkom o kauze VÁHOSTAV, ekonomický, rozvojový a neviem ešte aký zázrak, ktorý pred očami nás všetkých, ktorí ešte stále máme radi túto krajinu, urobil pán premiér so svojim aparátom „čestných“ odborníkov. Odrazu som mal pred očami veľkolepé dielo postavené na smutných osudoch ľudí, ktorí vďaka „sociálne cítiacemu chlebodárcovi“ prišli o všetko to sociálne, na čo mali nárok a čo im právom patrilo. Ale najsmutnejšie je, že zúfalstvo, ktoré spôsobila táto vláda spolu s oligarchiou na čele s premiérom dohnala ľudí, ktorí dávali prácu iným ,aby uživili svoje rodiny k rozhodnutiu vzdať sa života. Áno, poniektorí budete namietať, že takéto krajné rozhodnutie, častokrát označované ako akt zbabelosti, nie je riešenie. Z časti súhlasím, ale aký silný je pocit zúfalstva, že človeku prepne a uchýli sa k takému činu?

Odrazu si jednotlivec uvedomí, že sa vo svojej domovine nemá na koho obrátiť o reálnu pomoc. Tento štát a táto, dúfam končiaca vláda vyrába zúfalcov a nedobrovoľných, často nevinných trestancov. Ľudia, ktorí prežili situácie podobné mnohým, o ktoré sa postarala táto vláda spolu so „super-podnikateľmi“, ktorí svoj nakradnutý majetok postupne legalizovali po roku 1989, mi isto dajú za pravdu. Koľko ich prišlo o svoje príjmy, zadlžili sa, aby mohli splácať záväzky voči tomuto štátu v podobe odvodov a dostali sa do situácie, keď nestíhali splácať už ani záväzky voči svojim zamestnancom vďaka nenažranej, zlodejskej politike štátnej mašinérie? Jeden môj priateľ, ktorý bol policajným vyšetrovateľom mi to potvrdil. Ak podnikateľ nezaplatí odvody je to trestný čin, ak nevyplatí mzdu tak isto a musí si vybrať buď jedno, alebo druhé. A ak je v situácii, kedy za jeho situáciu môže vo veľkej miere štát a tento nedostatok nie je spôsobený jeho konaním, má jednoducho smolu a siahne po krajnom riešení - samovražde.

Prajem si, aby už ani jeden poctivý život nevyhasol skratovým konaním, spôsobeným činnosťou nezodpovedného, podplatiteľného politika. Prajem si, aby už žiaden politik nepodľahol vábeniu mamony a túžby po moci vybudovanej na ľudskej bolesti a spoločenskej tragédii, pretože to všetko má v konečnom dôsledku podiel na krvi toho, kto si v skutočnosti zaslúži najväčšiu vďaku.


© Róbert Mačej 1.3.2016

piatok, 26. februára 2016

Hlúpy štrajk

Dva hektické týždne mi ubehli ako voda a konečne si zase môžem sadnúť za klávesnicu (inak, ako len pracovne), aby som trochu voľného času obetoval činnosti, ktorú mám v obľube a tou je blogovanie.

Keďže voľby už netrpezlivo búchajú na dvere a éterom sa dravo šíria myšlienky, sľuby a iné predvolebné mámenia, tak sa k tomu pridám aj ja, keď už som tým kandidátom.

Dnes Vám napíšem o postrehoch, ktoré som získal pri akciách, resp. protestoch (teda jednom z nich), ako ich nazýva hnutie za ktoré kandidujem.

Prvý z nich, teda ten na ktorom som sa prvý krát zúčastnil aj ja, sa konal v mojom rodnom Prešove. Celý tento deň, kedy sa mal konať protest som nebol celkom vo svojej koži. Dva dni ma trápil vyšší krvný tlak, ale túžba a angažovanosť, tento stav akosi prehlušovala. Keď nastala hodina H a ja som sa vybral v spoločnosti môjho otca pred DJZ na Námestie legionárov, všetky trápenia išli bokom a nerobil som nič iné, iba nasával približujúcu sa atmosféru a dokonca sa mi miestami vracali spomienky, keď som sa ako malý chlapec tešil na kolotoč. Také infantilné nie? :D Na mieste ma čakalo milé prekvapenie. Účastníkov bolo viac, ako som očakával. Atmosféra bola veľmi príjemná, zúčastnení sa bavili medzi sebou a hudobné pozadie to všetko pozitívne umocňovalo. Sem tam sa mihol medzi ľuďmi dobrej vôle nejaký ten uniformovaný, aj tajný, ale aj na ich tvárach bolo vidieť, ba dokonca cítiť spokojnosť. Usúdil som, že je to dobré znamenie. Veď nakoniec aj medzi príslušníkmi je veľa láskyplných a hodnotných ľudí, ktorí sa nestotožňujú s tým čo sa momentálne deje na Slovensku. Ako sa čas akcie rýchlym tempom skracoval, tak aj noc podobným tempom dávala o sebe vedieť a pomaly vytláčala kostrbaté zvyšky slnečných lúčov za horizont a na pódiu sa začali objavovať známe tváre, jedna po druhej, prihovárajúc sa občanom, ktorí prišli ruka v ruke s túžbou po lepšom živote na námestie. V očiach ľudí bolo vidieť silnú túžbu po spravodlivosti, striedajúcu sa s oprávneným rozhorčením, čo dali najavo občasným zvýšením hlasu. Všetko sa však dialo v porozumení a skrytej pokore, čo sa mi veľmi páčilo. Na záver spoločné foto zúčastnených s momentálne najvyhľadávanejším tričkom na Slovensku a šup-šup domov.

Neskôr doma som sa zamyslel nad slovami, ktoré mi počas posledných týždňov povedal nejeden človek: „Na čo sa konajú nejaké hlúpe štrajky (protesty)? Aj tak sa nič nezmení a všetko ostane po starom, len možno s novými ľuďmi.“ A tu si dovolím nesúhlasiť. Nielen tí hore, ktorí narábajú s našimi osudmi, ale aj tí, ktorí tieto osudy žijú spolu s nami a nepochopiteľne nevidia čo sa vôkol nás deje, by si mali uvedomiť, že je čas na zmenu (tým hore sa to iste nepáči, ale je to ich vec) a jedna z možností ako to dať najavo je štrajk (protest). Každopádne, pre mňa to nebol štrajk, ale príjemná akcia plná ľudí rôznej vekovej kategórie, ktorí nestratili nádej na lepší život a neboja sa to dať najavo, aj napriek kadejakému zastrašovaniu.

© Róbert Mačej 10.2.2016

streda, 10. februára 2016

Synček, chcem byť na teba hrdá.

Takto nejako si predstavujem mladú mamičku, ktorá sa prihovára k svojmu malému synčekovi v perinke a ktorá sa snaží s láskou odovzdať malému stvoreniu posolstvo s vierou, že sa v ňom neskôr nesklame.

Pevne verím, že mama Boba Cároviča, správcu našej republiky v čase, keď bol zaperinkovaným batoľaťom vravela podobné slová aj jemu, pretože určite žila vo viere, že sa z jej dieťaťa stane slušný, uznávaný a poctivý človek, robiaci radosť svojim rodičom a osoh svojmu okoliu. Jeho ambície napovedali, že to tak aj bude, ale zrazu sa niekde stala chyba.

Čo bolo spúšťačom škodlivého kódu v charakterových vlastnostiach v súčastnosti „najmocnejšieho“ muža našej krajiny, kde podľa jeho vlastných slov náš štát „pozitívne a úžasne“ rastie, prosperuje a neviem čo ešte?

Boli a sú to peniaze, ktoré stoja za jeho diagnózou. Je to každé pofidérne nadobudnuté euro v rôznej nominálnej hodnote siahajúce často do astronomických výšok, ktoré ho zásobuje falošnou dávkou pocitu moci a nadradenosti. Čím viac sa mu darí v bačovaní, tým viac má pocit neohrozeného mača obkľúčeného „inteligentnými“ sexi asistentkami, čo je tiež iba dávka nežiadúcich vplyvov chyby v programe jeho charakteru.

Áno. Vyrástol z neho veľký, ambiciózny, mocný (tisíc-kľukový), cieľavedomý chlap. Len tie zbožné želania mamičky malého dieťatka v perinke a neskôr dospelácke ciele sa zmenili. O slušnosti niet ani stopy, uznanie tu je, ale len od uplatených lokajov a poctivosť? Matne si na ňu spomína a jej význam už dávno zabudol. Tisíce ľudí sklamaných a zranených jeho vládnutím mu to však spočíta. Verím tomu, že to tak bude. Nemyslím si, že ľudia nepochopia, že jeho život pripomínajúci príbeh hlavného hrdinu filmu „Vlk z Wall Street“, kde peniaze z rozpočtu na excentrické pokusy a holdovačky tečú prúdom, sú len drzé rozkrádačky toho, čo všetci poctivo pracujúci roky s napätím a nedôverou v rozumné hospodárenie odovzdávali tomuto štátu.

Budem sa modliť a prosím aj Vás, ktorí máte radi túto republiku, naše Slovensko, ktoré nám pred časom naší predkovia ťažko a krvopotne vybudovali aby sme tu mohli aj naďalej dôstojne žiť a tvoriť a nenechali si vziať čo je naše. Bráňme si to, pretože môže nastať čas, kedy akákoľvek snaha bude márna a my sa ocitneme naspäť v čase, keď sa vykonštruuje nie jeden proces s názvom Milada Horáková a kde osudy ľudí budú kruto pripomínať tých, ktorých v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia stál odpor voči sociálnemu moru život.


5.3.2016 je ten deň zúčtovania. Nebuďte k tomuto dňu, kedy si môžete ešte slobodne vychutnať slobodu ľahostajní.






© Róbert Mačej 10.2.2016